V kysuckej obci Skalité Vlastu Mudríkovú (23) poznajú všetci. Speváčka a heligónkarka je však známa aj v širokej folkloristickej rodine doma i v Česku.
Vlasta hovorí: “Som na polceste a musím sa rozhodnúť, kade pôjdem ďalej.” Či sa cíti viac folkloristkou, alebo opernou speváčkou, na to nedokáže jednoznačne odpovedať. “Opere sa chcem venovať, ale ani folklóru sa nedokážem vzdať úplne,” priznáva.
Spievala odmalička. Keď rodičia zbadali, že jej to celkom ide, prihlásili ju do umeleckej školy. Mala šikovnú pani učiteľku Alenu Gavlasovú, vďaka ktorej začala chodiť na spevácke súťaže. Vyhrávala a čoskoro nebolo v Skalitom človeka, čo by o šikovnej Vlastičke nevedel. Mala deväť rokov, keď ju počul spievať folklorista Jozef Smolka. “Pozval ma k sebe, začal ma učiť hrať na heligónke. Veľmi sa mi to páčilo,” hovorí a dodáva, že heligónka je ojedinelý nástroj. Hrá sa na ňom inak ako na akordeóne, technika je úplne iná, jedna klapka má viac funkcií. “Páčil sa mi ten zvuk a ľudové piesne ma vždy bavili.”
Aj so zlomenou rukou
Koľko času treba na to, aby sa niekto naučil hrať? “Ja som sa chytala už po dvoch mesiacoch, ale je to individuálne. Vedúci mi ukázal nejakú pesničku a mňa to tak veľmi bavilo, že som si ju potom doma skúšala hrať sama.”
Rodičia Mudríkovci majú byť na čo pyšní – ich dcéra je veľmi talentovaná.
Začala chodiť na heligónkarské súťaže a úspechov pribúdalo. V českej Ostravici na desiatich ročníkoch nebolo inej víťazky. Pýši sa aj titulom najlepšej heligónkarky Kysúc. Najradšej hrá kysucké pesničky, ale na súťažiach sú pravidlá, ktoré treba dodržiavať. “Divácka porota je viac o zábave. Ľudia ocenia, ak sa dobre bavia. Odborná porota väčšmi prihlia da na techniku hry a virtuozitu,” vysvetľuje.
Raz si zlomila ruku tesne pred súťažou. Veľmi na ňu chcela ísť, ale ako? So zlomenou rukou? Uprosila rodičov, aby tam aspoň išli. Odcestovali do Rožnova pod Radhošťom, ale bez heligónky. Keď Vlasta videla atmosféru, bolo jej veľmi ľúto. Požičala si jednu, zahrala a vyhrala.
Teraz má novú, pred rokom ju dostala od rodičov na narodeniny. Hoci by sa zdalo, že heligónka patrí nenávratne do minulosti, v českých Hořoviciach je fabrika, kde ich vyrábajú vo veľkom. Na Slovensku sa vyrábajú v Žaškove na Orave. Nie je to lacný špás, jeden kus stojí od sedemsto eur vyššie. Žien, ktoré hrajú na tomto nezvyčajnom nástroji, nie je veľa a Vlasta je vždy na súťažiach najmladšia.
Vlasta má niekoľko krojov, mnohé jej priniesli ľudia z dediny.
Folklórna skupina Kysucký prameň, ktorého je spoluzakladateľkou, vydala už niekoľko cédečiek. “Náš vedúci chodil s diktafónom k starším ľuďom a nahrával ich spev. Urobil veľa pre folklór, zozbieral piesne, ktoré by inak zapadli do zabudnutia.”
Opera
Sama nevie, čo bude ďalej. “Začala som folklórom a veľmi ma to bavilo. Keď som sa rozhodovala čo ďalej, vedela som, že chcem určite študovať spev. Išla som na konzervatórium do Žiliny a po ňom na Akadémiu múzických umení do Banskej Bystrice.” Folklór je kolíska, ktorá jej dopriala zažiť úspech. V opere, ako hovorí, je stále na začiatku a spoznáva ju. Aj ako členka zboru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Usmieva sa a hovorí − uvidíme, čo prinesie život. Nájsť uplatnenie nie je v tejto brandži jednoduché. Aj tu platí, že treba mať kus šťastia, byť v správnom čase na správnom mieste. Talentovaných spevákov je na Slovensku veľa…
Hovorí, že talent zdedila po mame.
Vlaste sa však svet otvára. V škole mali spevácke kurzy s talianskym spevákom a ona jediná dostala ponuku na štúdium do Talianska.
Obdivuje Adrianu Kučerovú a veľmi túži po javisku.
Hudba napĺňa celý jej život. Vystúpenia s folklórnou skupinou sa striedajú so školskými koncertmi. Len občas zostane čas na nejaký šport. Aj ten majú v rodine, veď obaja starší bratia sú úspešní futbalisti.
Vlasta vie, že raz príde deň, keď sa bude musieť defi nitívne rozhodnúť pre jednu zo svojich lások. Bude to ťažké…
Zdroj: ŽIVOT (22.08.2010)